Na Myjave jarmek býva…

V nasledujúcich riadkoch sa vám pokúsime v skratke priblížiť niečo z ich bohatej histórie.

Je to tradícia stará viac ako tristo rokov, pretože prvá zmienka o konaní trhov v nedeľu a počas sviatkov pochádza z roku 1722. Po roku 1723 vrchnosť nariadila, aby sa konali len v pracovné dni. Dôvodom bola obava, aby sa počas nich ľudia nezhromažďovali aj na bohoslužby.

Jarmoky boli vždy dôležitou súčasťou obchodného života Myjavy i celého kopaničiarskeho kraja. Konanie trhov vo sviatočné dni súviselo s odľahlosťou  mnohých kopaníc. Obyvatelia si tak mohli odbaviť v jeden deň po bohoslužbách aj  potrebné nákupy na priestranstve nazývanom Kamenec. To sa nachádzalo južne od dnešného Múzea SNR. S rozvojom obchodu však postupne prestávalo vyhovovať a jeho časť sa presunula do priestoru pri Spoločenskom dome.

Takto vzniklo prvé rozdelenie myjavských trhov na tarmeky, teda na dobytčie trhy a na jarmeky - trhy s tovarom. Jarmeky sa postupne s rozvojom Myjavy presunuli na myjavské námestie - rínek a tarmeky sa konávali na dolnom konci pri bitúnku, v priestore pri súčasnej továrni ECO BAGS. Ročne bol vydávaný zoznam jarmokov. Tu je ukážka z roku 1894.

Soznam jarmokov ktoré sa v mestečku Myjava v stolici Nitranskej v roku 1894 vydržuvat budu.

Tento zoznam mala autorova babička uložený pri "čapcoch". Jeho druhá  strana jej slúžila na kreslenie vzorov čapcov, ktoré vyšívala, preto nie je celý.

Zoznam z roku 1903 potvrdzuje, že na Myjave bývalo osem jarmokov a každú stredu bol trh.

Celý zoznam jarmokov z roku 1902.

Lichvací jarmek býval v prvý deň a druhý sa konal jarmek výkladový, teda tovarový. Obidva jarmeky sa oficiálne končili popoludní, ale ich pokračovanie trvalo až do večera, lebo bolo treba povypíjať oldomáše. Na to slúžili mnohé myjavské hostince a šenky. Málokedy ich bolo pod dvadsať. Postupne sa zachovali iba trhové stredy a soboty, ktoré pozná aj súčasná generácia.

Myjavský jarmok, rok 1903 od M. Jiránka.

"Pretože mi je myjavská história blízka, pokúsil som sa pred dvadsiatimi rokmi túto jarmočnú tradíciu oživiť. Myšlienka našla podporu u vtedajšieho primátora P. Halabrína a tak sme jarmok s kolegami na kultúre a Správe majetku mesta Myjava v roku 2005 uviedli do života," prezrádza Michal Maliarik, autor podujatia Michalský jarmok a dodáva: "V tomto roku by to mal byť už 20. ročník, ale bol COVID, takže je to ročník devätnásty. Hľadali sme vhodný jesenný termín, aby sa nekrížil s podujatiami v okolí a vyšiel nám z toho koniec septembra. Tak sa zrodil Michalský jarmok. Našou snahou bolo, aby sa v jeho programe zjavovali aj prvky, ktoré boli pre Myjavu typické. Napríkad bubeník sváčko Trgala."

Na jarmočnom námestí v Myjave sa okrem bubeníka začali objavovať aj doboví žandári, na rínku „žebráci“ s úradnými označenkami, že sú registrovaní a môžu žobrať. Zaviedlo sa žrebovateľné jarmočné mýto, ktoré existuje dodnes.

Prvý Michalský jarmok na Myjave v roku 2005.

Jarmok sa koná v čase zberu sliviek, preto v jeho programe pribudli Kopaničiarske majstrovstvá v jedení slivkových gulí, ktoré sa rýchlo stali obľúbenými a takisto sú súčasťou jarmoku do dnešných dní. Zároveň sa s jarmokom prepojila drobnochovateľská výstava, ktorá symbolicky nadviazala na už spomínané tarmeky. Lákavou atrakciou je i výstup na vežu evanjelického chrámu Božieho - Myjavskej veže.

Michalský jarmok v roku 2008 a bubeník - strýčko Trgala.

Z dôvodu výstavby v centre Myjavy sa viackrát menilo miesto umiestnenia pódia i občerstvovacej zóny. V poslednom období sa dejiskom sprievodného kultúrneho programu stalo útulné námestíčko. Na ňom sa nachádzajú aj štylizované kopaničiarske domčeky, ktoré pripomínajú atmosféru starej Myjavy. Tieto chalúpky zhotovil Ing. P. Bunčiak podľa nákresov M. Maliarika a okrem jarmeku  dotvárajú atmosféru aj na Medzinárodnom folklórnom festivale MYJAVA, Sviatku piva Myjava alebo Framárskych trhoch.

Kopaničiarske majstrovstvá v jedení slivkových gulí v roku 2014.

"Tu by som chcel súčasným organizátorom v dobrom pripomenúť, aby dbali aj na plné využitie priestoru na trhovisku a parkoviskách pri rieke, kde bývala veľká občerstvovacia zóna a pódium. To nové námestíčko má svoje priestorové limity a bolo by na škodu ten pôvodný priestor umŕtviť. Na zatraktívnenie pôvodnej občerstvovacej zóny by možno pomohlo dať malé pódium a poskytnúť na ňom priestor pre prezentáciu rôznych amatérských muzikantov," rozvíja svoje nápady a návrhy M. Maliarik.

Pohľad na jarmok a na výstavu drobnochovateľov z Myjavskej veže v roku 2016.

Veľmi zaujímavo spomína na tarmeky a jarmaky myjavský akademický maliar Štefan Bednár: „Tarmeky sa odbavovali na trhovisku na Dolnom konci Myjavy. Tam si okolitý roľníci ponúkali svoju živočíšnu produkciu. Jeden priviedol na predaj kone, iný kravy, jalovice, teliatka, alebo junce. Ďalší prasiatka, ovce alebo baranov. Tak si roľníci dopĺňali stav alebo sa zbavovali prebytkov. Niektorí vodili len kozičky - to bol trh chudobných. Veľká časť ponúkaného išla na priekupnícky trh. Hlavná časť priekupníkov prichádzala z moravskej strany z Velkej nad Veličkou, Uherského Brodu, Strážnice, Uherského Hradišťa, Kyjova a iných miest. Chlapi prefíkaní sa vyznali vo všetkých finesách trhových regulí. Myjavci ich nazývali „moravčíkmi“. Moravčík prichádzal na Myjavu s honcami a náhončími. Honec bol na to, aby nakúpený dobytok previedel cez hranice. Náhončí boli na to, aby pomáhali pri jednaní o cenu a ku každej kúpe patrili samozrejme oldomáše. Ďalej to boli „rohové“ pre paholka a „chvostové“ pre pastierika. Celé to pôsobilo ako veľkolepé divadlo. Jarmoky boli vždy v nasledujúci deň po tarmeku - vychýrené a vyhľadávané    
zo širokého okolia. Boli na rínku a predávala sa tu rastlinná produkcia a rôzny tovar. V hornej užšej časti rínku boli po oboch stranách stánky s priemyselným tovarom, textil, železo, kuchynský riad, konfekcia. Pred kostolom predávali remeselníci s obuvou a iným koženým tovarom. Pri škole boli korenári a varechári. Najväčšia časť rínku pred farou a súdom bola vyhradená pre povozy, na ktorých myjavskí, turanskí aj brezovskí kopaničiari doviezli rôzne plodiny. Pravidelne prichádzali zelinári od Vrbového, kapustári od Trebatíc. Neodmyslitelne patrili k jarmoku stánky pernikárov. Tu kupovali rodičia deťom husárov alebo panenky. A mládenci dievkám zas perníkové srdiečka. Nechýbali ani Dalmatinci - lacní Jožkovia. Tí nosili celý svoj krám v drevenej bedničke, ktorá bola ich skladom aj výkladom. Predávali britvy, gombíky, nožíky, zrkadielka, hrebene, kričali: „Lacin! Lacino!“. Pýtali dvadsať, čakali, že dostanú desať a po vzrušujúcej jednačke dávali svoj tovar aj za štyri koruny. Tá jednačka bola vlastne pointa toho kupovania a predávania. Pre poverčivých boli i planetárky s verklíkom a papagájom. Vedľa varechárov boli zase Záhoráci s metlami. Vyskytovali sa i vreckoví zlodeji, ale na Myjave nepochodili. Kopaničiari mali šrajtoflu omotanú šatkou a túto previazanú pod košelu cez brucho. Niekerí kopaničiari sa stali obeťami  pojazdných herní - škrupinkárov. Nejeden kopaničiar tu prehral celú tržbu za koňa, či zbožie"

Myjavský jarmok, ako ho opisuje maliar Štefan Bednár.

Dnešné jarmoky už nemajú iba to obchodné poslanie. Ich priorita sa presunula skôr  do roviny spoločenskej, na  stretávanie ľudí a zábavu. Jarmočná atmosféra  s  nádychom sviatočnosti dáva priestor na spomínanie i preberanie noviniek. Na kúpenie niečoho, čo ulahodí oku, na koštovanie a šacovanie všetkého možného i nemožného. Alebo jednoducho ide len o to stráviť príjemne jeden deň v roku, na ktorý sa bude v dobrom spomínať až do toho budúceho jarmoku.

Michalský jarmok na mjavskom námestí v roku 2024.

text a obrazový materiál: M. Maliarik
posledná foto: M. Kovanič, Kopaničiarske noviny