Aktuality - Deň vojnových veteránov: Tri dramatické osudy z myjavského regiónu

Tento dátum bol vybraný symbolicky, pretože práve 11. novembra 1918 v železničnom vozni v Le Francport pri severofrancúzskom meste Compiègne podpísali prímerie spojenci a Nemecko a týmto aktom na západnom fronte ukončili boje 1. svetovej vojny. Tradícia spomienkového dňa sa začala rodiť už o rok neskôr, v novembri 1919, podujatiami organizovanými v Londýne, Paríži a ďalších mestách Dohody. Vzhľadom na neradostné udalosti dvoch svetových vojen v 20. storočí má svojich zástupcov – vojnových veteránov v spomienke aj naša Myjava. A pri tejto príležitosti by sme vám chceli predstaviť tri mená, troch ľudí, ktorí do tejto kategórie patria. Je možné, že ste doteraz o nich ani nevedeli, no ich životné, vojnové a často až románovo dobrodružné životné osudy – čím samozrejme nijako neznižujeme vážnosť okolností, ktoré súvisia s vojnovým konfliktom – stoja za zmienku a za to, aby sme si ich pripomenuli.

Prvým z nich je pán Ján Pakan. Ten sa pridal k zahraničnému odboju po svojich konfliktoch s príslušníkmi Hlinkovej gardy a v roku 1939 v Poľsku vstúpil do Českej a slovenskej légie. Jej vznik po istých peripetiách odsúhlasil vydaným dekrétom dňa 3. septembra 1939 poľský prezident Ignacy Mościcky. Veliteľom légie sa síce stal armádny generál Lev Prchala, ale v skutočnosti túto funkciu zastával podplukovník Ludvík Svoboda. Pán Pakan potom s légiou prežil rok v sovietskej internácií. Napokon sa mu podarilo dostať sa do severnej Afriky. V roku 1941 tu v Egypte pri Sidi Bishr, Agami a neskôr v Marsa Matrouh pôsobil 11. československý peší prápor. Ten sa po doplnení mužstva presunul na bojisko do Tobruku – dôležitého líbyjského prístavu, kde zaujal obranné pozície v západnej časti perimetra. A práve tu bojoval aj Ján Pakan. Československý prápor, ktorý počas bojov pri obrane Tobruku zaznamenal 14 padlých, 26 ťažko a 55 ľahko ranených, v oblasti zostal do 7. apríla 1942. Ešte v marci bol však reorganizovaný na 200. československý ľahký protilietadlový pluk pod velením plukovníka Karla Klapálka. Po absolvovaní preškolenia a výcviku sa vojaci vrátane pána Pakana zapojili do bojov britskej 8. armády pri El Alameine. Kvôli zraneniu potom Ján Pakan pôsobil ako rádiotelegrafista udržiavajúci spojenie medzi Londýnom a Kujbyševom.

Druhým v poradí je pán Ján Škrinár. Ten sa počas svojho štúdia na vysokej škole zapojil do organizovania ilegálnych prechodov cez štátnu hranicu. Keď ho kvôli tomu v januári 1940 začalo hľadať gestapo, ušiel z Bratislavy do Maďarska a na francúzskom veľvyslanectve v Budapešti podpísal vstup do zahraničnej armády. Jeho následná cesta do Francúzska bola dramatická. Najskôr sa pri prekračovaní hraníc s Juhosláviou takmer utopil v rieke Dráva a potom ho na mesiac zdržal v Záhrebe zápal pľúc. Keď sa z ochorenia vystrábil, pokračoval vlakom do Istanbulu a odtiaľ loďou cez Stredozemné more do južného Francúzska. Tu bola z československých jednotiek vytváraných v Agde už 15. januára 1940 sformovaná 1. československá pešia divízia pod velením divízneho generála Rudolfa Viesta. Dňa 16. júna 1940 jej velenie prevzal gen. Bedřich Miroslav Neuman. Príslušníkmi divízie boli utečenci z Protektorátu a Slovenska, interbrigadisti internovaní vo Francúzsku, československí dobrovoľníci žijúci v zahraničí a zmobilizovaní krajania. Dňa 27. mája 1940 mala divízia 11 405 vojakov, z nich 5107 bolo Slovákov alebo osôb inej národnosti pochádzajúcich zo Slovenska. Medzi nimi bol aj pán Škrinár. Zúčastnil sa ústupových bojov s nemeckou armádou a po páde Francúzska sa snažil rýchlo dostať do Marseille, čo sa mu aj podarilo. Tu sa nalodil na loď smerujúcu do Veľkej Británie. Ovplyvnený Churchillovým výrokom „Budeme bojovať na plážach a nedovolíme žiadnemu Nemcovi, aby vstúpil na našu zem živý.“ sa prihlásil do Britského kráľovského letectva (RAF). Začínal ako rádiooperátor v 311. československej bombardovacej peruti a následne prešiel leteckou školou v Kanade. Po návrate do Anglicka ho zaradili k 312. československej stíhacej peruti, s ktorou absolvoval 35 letov a nalietal viac ako 500 hodín. Lietal so strojom Supermarine Spitfire. Do Československa sa vrátil 13. augusta 1945 ako jediný Slovák – pilot v skupine 54 Spitfireov. Keďže si počas vojny našiel vo Veľkej Británii manželku, bol od prvého dňa svojho návratu monitorovaný Obranným spravodajstvom (OBZ). Vo svojej domovine tak vydržal len dva roky a v roku 1947 sa obaja vrátili do Británie. Štátna bezpečnosť (ŠtB) tento Škrinárov krok zdôvodňovala, že si jeho britská manželka nevedela na život v Československu zvyknúť.

No a tretím je pán Milan Jakubec. Podobne, ako Ján Škrinár, aj on sa v apríli 1940 rozhodol pod hrozbou uväznenia za pomoc pri ilegálnych prechodoch hraníc odísť do Maďarska, odkiaľ takzvanou balkánskou cestou cez Juhosláviu pokračoval do Francúzska. Ako príslušník československého zahraničného vojska bol zaradený k siedmej rote pešieho pluku 1. Montagnac. Tu sa v pozícií guľometčíka na rieke Loire dostal medzi vojakov, ktorí držali poslednú obrannú líniu Francúzska. Po zranení padol do zajatia, no z nemeckého zajateckého tábora v Bourges sa mu podarilo ujsť. Zamieril do Agde, kde ho po objasnení situácie demobilizovali. Následne odišiel z Francúzska do Španielska a plánoval sa dostať do Veľkej Británie. V Španielsku však bol opäť zadržaný a uväznili ho v koncentračnom tábore Miranda de Ebro. Keď ho po intervencii britských úradov prepustili, presunul sa v septembri 1941 do Gibraltáru a odtiaľ do Veľkej Británie, kde sa 25. októbra 1941 hlásil v československom depote vo Wilmslow. Úspešne absolvoval rádiotelegrafický, strelecký a bojový výcvik a 29. novembra 1942 bol ako operačný letec zaradený k 311. československej bombardovacej peruti, kde zotrval takmer do konca vojny. Na konci januára 1945 pána Jakubca zaradili k Dopravnému veliteľstvu a jeho úlohou bola letecká preprava dôležitých osôb. Po úspešnej službe bol preradený k 147. peruti, kde sa stretol s ďalším Slovákom z 311. československej bombardovacej perute, pánom Ivanom Schwarzom. Zo služieb vojenského letectva bol Milan Jakubec prepustený 8. mája 1946 v hodnosti podporučíka v zálohe. Pán Jakubec potom krátko pracoval ako operačný dôstojník spoločnosti Pan American Airways na ruzyňskom letisku v Prahe, odkiaľ prešiel ako poručík letectva k Československým aerolíniám (ČSA). Lietal na domácich i zahraničných linkách, najčastejšie na trase Praha – Bratislava. Tu sa však jeho napínavé životné osudy spojené s letectvom nekončia. Keď vo februári 1948 prevzala moc Komunistická strana, začínalo byť jasné, že sa začína neskrývaná, mimosúdna a neskôr aj súdna perzekúcia vojakov pôsobiacich počas vojny v západnom odboji, vrátane letcov RAF. Pán Jakubec sa rozhodol emigrovať a jeho pokus dostať sa na Západ dnes patrí medzi dva známe únosy dopravných lietadiel ČSA. Historik Branislav Kinčok o tomto prípade hovorí: "Prípad sa odohral 4. októbra 1948 na linke Košice – Bratislava – Brno – Praha. Dvaja z troch členov posádky lietadla DC-3 – bývalý príslušník RAF Milan Jakubec a bývalý príslušník slovenského letectva Ján Bielopotocký – sa spolu s antikomunistom Milanom Jurasom, ktorý bol medzi cestujúcimi, dohodli na únose lietadla. Krátko po vzlete z letiska v Brne vstúpil do pilotnej kabíny Juras, namieril pištoľ na pilota, inak tiež bývalého príslušníka RAF no zároveň i člena komunistickej strany, Jaroslava Hájeka a prinútil ho zmeniť kurz letu. Riadenie stroja následne prevzal Bielopotocký a precízne pripravený únos sa skončil pristátím na letisku v Mníchove." Milan Jakubec utiekol spolu s manželkou a ročným synom, ktorí boli na palube lietadla. Z Nemecka sa vrátil do Veľkej Británie a opäť slúžil v RAF. V roku 1953 sa presťahoval s rodinou do Kanady, kde vyvíjal protikomunistickú činnosť. Vyslúžil si ňou značnú pozornosť ŠtB, ktorá ho označila za „nebezpečného, fanatického dobrodruha, ktorý sa nevyhýba žiadnej podlosti vo svojej nenávisti voči socialistickým krajinám“. O svojich zážitkoch v letectve napísal Milan Jakubec knihu s názvom Na zemi i nad morom, ktorú pokrstil 21. mája 1997 v Toronte. Kniha je i v slovenčine a dá sa zohnať napríklad v antikvariátoch. Milan Jakubec rozprával dvanástmi jazykmi a mal široký okruh záujmov. Písal tiež básne – o láske, vojne, smrti, o túžbe po stratenom domove, ale písal aj o svojom vzore, Milanovi Rastislavovi Štefánikovi.

Tak, to je všetko. Samozrejme, ľudí, ktorých by bolo dobré v súvislosti s Dňom vojnových veteránov spomenúť, je oveľa viac. Ale aj na príklade týchto troch vojakov a letcov môžeme vidieť, s čím všetkým museli aj občania Myjavy a kopaničiarskeho regiónu konfrontovaní vojnovou realitou zápasiť, čo zažili a s čím sa museli vedieť vyrovnať. Nech sú nám ich osudy mementom do budúcnosti.

autor: M. Hrin

zdroje:

• Gálik Ján, Myjava v obrazoch histórie - 1. diel, Myjava, 2010, s. 387 - 391
• Pamäť národa, ročník XIII, 4/2017, Ústav pamäti národa, s. 3 - 21
• https://www.topky.sk/cl/13/2275177/Neuveritelny-pribeh-Slovaka--ktory-bojoval-proti-nacizmu--Milan-si-dopisoval-s-kralovnou-Alzbetou-II-
• https://www.teraz.sk/import/na-unosoch-lietadiel-z-komunistickej-c/598792-clanok.html
• https://www.slovak.com/scic/jakubec/
• https://www.teraz.sk/magazin/letec-milan-jakubec-sluziaci-v-britsk/617159-clanok.html
• https://medium.seznam.cz/clanek/miroslav-adamec-z-pesaku-protiletadlovymi-delostrelci-cechoslovaci-pred-spojenci-obstali-se-cti-12082
• https://www.klubvtn.info/info_12e.htm