Trošku budovateľský nadpis článku, ale vystihujúci podstatu toho, o čom chcem písať... Možno budem trochu neobjektívny, lebo som ovplyvnený tým, čo som pred chvíľou videl, ale zrejme nastal čas, aby sme pomenovali veci tak, ako sú. Neporiadok, neúcta k tomu, čo sa podarilo urobiť, ľahostajnosť, nezáujem, notorické ponosovanie sa. To sú základné atribúty problému, ktorý naše mesto stále trápi a zvykli sme si volať ho vandalizmus. Zvlášť v týchto letných mesiacoch sa problém stáva viditeľnejším a háklivejším, čo dokazuje často ťažko odstrániteľný neporiadok v meste, poškodený spoločný majetok, znehodnotené zariadenia, ktoré nemajú slúžiť nejakému úradníkovi za stolom na radnici, ale nám všetkým.

     Pár ľudí nám prišlo povedať, že neudržujeme oddychové zóny na Ulici M. Šimonoviča, nazývané aj „opekaniská“. No my sme ich udržovali a opravovali, ale načo? Boli ste sa tam pozrieť, ako to vyzerá? Polámané lavičky, zbúrané komíny grilov, ktoré už boli viackrát lepené dohromady, zničené opekacie rošty, posprejované a popísané múry, všadeprítomný neporiadok. Použité a obhorené detské plienky, plastové fľaše, škatuľky od cigariet, obaly od pochutín či párkov, zhnité zemiaky... Kontajner na odpad je pritom len pár krokov odtiaľ. Slušný človek sem oddychovať jednoducho nepôjde, tobôž rodiny s deťmi, ktoré by tu možno chceli stráviť pár príjemných chvíľ. Opekaniská upraceme a o dva dni vyzerajú rovnako ako predtým... Riešenie? Oplotiť trojmetrovým plotom, najlepšie pod prúdom (Kto ho zaplatí?) alebo zrovnať so zemou a mať pokoj. Lebo sú to vyslovene do vzduchu vyhodené peniaze a zbytočné úsilie robiť niečo, čo aj tak neslúži svojmu účelu a je zdrojom sťažností našich obyvateľov. A nie je v našich silách postaviť tam nejakého policajta, ktorý bude na miesto dozerať 24 hodín denne, keď je takýchto kritických miest v meste oveľa viac...
      Ďalší príklad – športové ihrisko na Hurbanovej ulici. Funguje prakticky pár mesiacov a jeho aktuálny stav je... No, slušne povedané úbohý. Oplotenie z 2/3 zničené jeho preliezaním a podliezaním, nebezpečne vytŕčajúce do hracej plochy a hroziace úrazom tým, ktorí si sem prídu zahrať futbal či basketbal. Bránky úplne rozlámané, stĺpiky plota pokrivené, koberec hracej plochy rozrezaný ostrým predmetom. Že máme málo ihrísk? No za takéhoto stavu ani nemá zmysel robiť ďalšie. Pre koho? Pre tých, ktorí nevedia čo s časom a komplikujú život iným? A dostávame sa do uzavretého kruhu. Máme tu sťažnosti, že sa deti nemajú kde hrať. Urobí sa ihrisko, ktoré je onedlho zničené a vyžaduje si veľa financií na opravu a údržbu. S financiami to v súčasnej dobe vôbec nevyzerá ružovo – hospodárska kríza robí svoje. Miesto toho, aby sme mohli rozmýšľať nad ďalšími projektmi riešime stále tie, ktoré mali už dávno slúžiť verejnosti. Kritizovať a nadávať je to najjednoduchšie, čo môžeme urobiť. Čo takto si viac všímať to, čo sa deje okolo nás? Nebáť sa napomenúť, nahlásiť neprístojnosti na políciu. Byť uvedomelejší. Prečo to nerobíme? Keby to bolo vaše, keby ste to vybudovali vy za svoje peniaze, nedávali by ste na to väčší pozor? Prečo sme takí ľahostajní a zmôžeme sa akurát na to, že si doma zanadávame a tam naša občianska angažovanosť končí? Nechceme z nikoho robiť „bonzákov“, ale dbať o náš spoločný majetok je normálne a v iných krajinách to, zdá sa, chápu. Prosíme vás, ak vidíte, že sa niekde deje niečo, čo by sa diať nemalo, ak sa niekto nevie, ľudovo povedané, zmestiť do kože, zavolajte na 159! Nebojte sa, je to zadarmo...
     A ešte niečo. Uvažujeme, že spravíme niekoľko intenzívnych nárazových kontrolných akcií, ktorých jediným cieľom bude nájsť a chytiť tých, ktorí si v domnienke, že sú majstri sveta, myslia, že si môžu dovoliť na ulici čokoľvek. A udeliť príslušné sankcie. Nie napomenutia, ale riešenia priestupkov, nahlasovanie na príslušné úrady a pokuty bez milosti. Možno to niekomu pomôže uvedomiť si, že nežije v tomto meste sám a nie je jeho privilégiom ničiť niečo, čo dostal zadarmo, ale nedospel natoľko aby vedel, že si to má vážiť... Dúfam, že nám v tomto smere pomôžete aj vy.